Appenzellský salašnícky pes

Appenzeller Sennenhund

Pôvod: Švajčiarsko

Použitie: pastiersky, strážny a domáci pes, dnes aj všestranný rodinný a pracovný pes.

Klasifikácia: 2. skupina pinče a bradáče, molosy a švajčiarske salašnícke psy; 3. sekcia švajčiarske salašnícke psy, bez skúšky

Dátum publikovania platného štandardu: 12. 5. 1993

Krátky prehľad histórie: po prvý raz bol appenzellský salašnícky pes popísaný v r. 1853 v „Živote zvierat Alpského sveta“, ako salašnícky pes s jasným hlasom, krátkosrstý, stredne veľký a mnohofarebný, „ktorý sa miestami využíva na ochranu domov a na zháňanie dobytka, spôsobom obvyklým špicovitým psom“. V roku 1898 bol appenzellský salašnícky pes označený za samostatné plemeno. Prvý štandard bol zostavený s pomocou veľkého podporovatela plemena horára Maxa Sibera. 8 jedincov vystavili na prvej medzinárodnej výstave vo Winterhure. Dr. Albert Heim, ktorý sa veľmi angažoval pre švajčiarske pastierske psy a teda aj appenzellera, povzbudil v r. 1906 založenie klubu appenzellského pastierskeho psa. Jeho úlohou bolo toto plemeno zachovať a podporovať v jeho prirodzenosti. Cielený chov začal obligatórnym zápisom šteniat do plemennej knihy pre appenzellov. Pôvodnou oblasťou chovu bolo Appenzellsko, dnes je plemeno chované po celom Švajčiarsku a aj v mnohých ďalších zemiach. Pojem appenzellský salašnícky pes je dnes úplne jasný a plemeno ako také sa od ostatných salašníckych psov jasne odlišuje. Aj keď si appenzeller získal množstvo priaznivcov, je jeho chovná základňa stále obmedzená. Iba cieľavedomým a zodpovedným chovom sa zachovajú a prehĺbia jeho mimoriadne prirodzené vlohy.

Celkový vzhľad: trojfarebný, stredne veľký, takmer kvadraticky stavaný pes, vo všetkých častiach harmonicky vyvážený, svalnatý, so šibalským výrazom.

Dôležité proporcie: výška v kohútiku k dĺžke tela je v pomere 9:10; je skôr územčistý ako dlhý, pomer dĺžky papule ku temenu je 4:5.

Povaha a správanie: živý, temperamentný, sebavedomý a nebojácny. Mierne nedôverčivý voči neznámym, nepodplatiteľný strážca, priteľský a učenlivý.

Hlava: v harmonickej proporcii k telu, mierne klinovitá.

Temeno: pomerne ploché, najširšie medzi ušami, k papuli sa pravidelne zužuje. Výbežok medzitemennej kosti nevýrazný. Primeraná čelová brázda. Čelový sklon málo výrazný. Líca takmer nevyvinuté.

Papuľa: stredne silná, pravidelne sa zužuje, so silnou spodnou čelusťou. Chrbát nosa rovný.

Ňucháč: čierne psy majú čierny ňucháč, hnedé hnedý, pokiaľ možno tmavo pigmentovaný.

Pysky: suché, priliehavé, čierne psy majú čierne, hnedé pokiaľ možno tmavo pigmentované hnedé.

Chrup: mocný, úplný, s pravidelným nožnicovým zhryzom, kliešte sa tolerujú. Chýbajúca alebo zdvojená P1 a chýbanie M3 sa toleruje.

Oči: pomerne malé, mandľového tvaru, nemajú vystupovať, sú postavené trocha šikmo; so živým výrazom. Čierno sfarbené psy maju mať oči tmavohnedé alebo hnedé a hnedé psy svetlejšie hnedé, ale tak tmavé ako je len možné.

Viečka: dobre priliehajúce viečka majú čierne psy čierne a hnedé psy pokiaľ možno tmavo pigmentované.

Uši: trojuholníkové, dosť vysoko a široko nasadené, ovisnuté, v pokoji plocho ležia pri lícach, špičky sú mierne zaoblené. Ak niečo upúta pozornosť psa, uši sú v nasadení nadvihnuté a otočené dopredu tak, že pri pohľade spredu a zhora hlava tvorí s ušami nápadný trojuholník.

Krk: stredne dlhý, mocný, suchý.

Telo: mocné, kompaktné.

Chrbát: primerane dlhý, pevný a rovný.

Kríže: krátke, prebiehajú ako rovné pokračovanie chrbtovej línie.

Hrudník: široký, hlboký, siaha až po lakte, s výrazným predhrudím. Hrudná kosť siaha dostatočne dozadu. Hrudný kôš má oválny prierez.

Bedrá: krátke a svalnaté.

Brucho: iba mierne vtiahnuté.

Chvost: vysoko nasadený, mocný, stredne dlhý, husto osrstený, srsť na spodnej strane je trochu dlhšia. V pohybe je tesne zrolovaný na krížoch, nesený nabok alebo v prostriedku.

Končatiny: silné kosti.

Predné končatiny

Všeobecne: svalnaté, postoj spredu rovný, paralelný, nie príliš úzky.

Plecia: lopatky dlhé, šikmo uložené.

Ramená: rovnako dlhé alebo len trocha kratšie ako lopatky. Uhol s lopatkou nie príliš tupý. Lakte dobre priliehajú.

Predlaktia: rovné, suché.

Nadprstia: spredu v priamom pokračovaní predlaktia, zboku mierne zauhlené.

Labky: krátke, klenuté a uzavreté.

Zadné končatiny

Všeobecne: svalnaté. Postoj zozadu rovný, paralelný a nie príliš úzky.

Stehná: dosť dlhé, s predkolením tvoria otvorený uhol, harmonický so zauhlením vpredu.

Predkolenia: asi také dlhé, alebo trocha kratšie ako stehno, uhol k stehnu nie príliš tupý. Suché a svalnaté.

Päty: dosť vysoko umiestnené.

Podpätia: zvislo a paralelne postavené, ani vytočené ani vtočené. Vlčie pazúriky sa musia odstrániť.

Labky: krátke, klenuté a uzavreté.

Pohyb: mocný záber, ďaleko vykračuje. V kluse pri pohľade zpredu a zozadu priamy posun končatín.

Osrstenie: dvojitá srsť, pevná a priliehavá.

Vlastnosti srsti: krycia srsť hustá a lesklá. Podsada hustá, čierna, hnedá, alebo sivá, presvitanie podsady je nežiaduce. Mierne zvlnená srsť sa toleruje iba na kohútiku a chrbte, ale je nežiaduca.

Farba a kresba: základná farba je čierna, alebo havanská hnedá so symetrickým pálením a bielymi znakmi. Malé hrdzavohnedé znaky nad očami, na lícach, na hrudi (vpravo a vľavo, v oblasti ramenného kĺbu) a na končatinách, pričom pálenie musí byť vždy medzi čiernou alebo hnedou a bielou. Biele znaky: dobre viditeľná biela lysinka, ktorá od temena prechádza bez prerušenia po koreni nosa a celkom alebo čiastočne cez papuľu. Od brady prechádza biela po hrdle bez prerušenia až po hruď. Biela je na všetkých labkách a na konci chvosta. Biela škvrna na šiji, alebo polovičný golier sa toleruje. Úplný, ale tenký biely golier sa toleruje, ale je nežiaduci.

Veľkosť

Výška v kohútiku: psy: 52 až 56 cm, tolerancia 50 až 58 cm.

Sučky: 50 až 54 cm, tolerancia 48 až 56 cm.

Chyby: každá odchýlka od uvedených bodov sa má pokladať za chybu, ktorej hodnotenie je v presnom pomere k stupňu odchýlky,

Krátky prehľad histórie: po prvý raz bol appenzellský salašnícky pes popísaný v r. 1853 v "Živote zvierat Alpského sveta", ako salašnícky pes s jasným hlasom, krátkosrstý, stredne veľký a mnohofarebný, "ktorý sa miestami využíva na ochranu domov a na zháňanie dobytka, spôsobom obvyklým špicovitým psom". R. 1898 bol appenzellský salašnícky pes označený za samostatné plemeno. Prvý štandard bol zostavený s pomocou veľkého podporovatela plemena horára Maxa Sibera. 8 jedincov vystavili na prvej medzinárodnej výstave vo Winterhure. Dr. Albert Heim, ktorý sa veľmi angažoval pre švajčiarske pastierske psy a teda aj appenzellera, povzbudil v r. 1906 založenie klubu appenzellského pastierskeho psa. Jeho úlohou bolo toto plemeno zachovať a podporovať v jeho prirodzenosti. Cielený chov začal obligatórnym zápisom šteniat do plemennej knihy pre appenzellov. Pôvodnou oblasťou chovu bolo Appenzellsko, dnes je plemeno chované po celom Švajčiarsku a aj v mnohých ďalších zemiach. Pojem appenzellský salašnícky pes je dnes úplne jasný a plemeno ako také sa od ostatných salašníckych psov jasne odlišuje. Aj keď si appenzeller získal množstvo priaznivcov, je jeho chovná základňa stále obmedzená. Iba cieľavedomým a zodpovedným chovom sa zachovajú a prehĺbia jeho mimoriadne prirodzené vlohy.

Krátky prehľad histórie: po prvý raz bol appenzellský salašnícky pes popísaný v r. 1853 v "Živote zvierat Alpského sveta", ako salašnícky pes s jasným hlasom, krátkosrstý, stredne veľký a mnohofarebný, "ktorý sa miestami využíva na ochranu domov a na zháňanie dobytka, spôsobom obvyklým špicovitým psom". R. 1898 bol appenzellský salašnícky pes označený za samostatné plemeno. Prvý štandard bol zostavený s pomocou veľkého podporovatela plemena horára Maxa Sibera. 8 jedincov vystavili na prvej medzinárodnej výstave vo Winterhure. Dr. Albert Heim, ktorý sa veľmi angažoval pre švajčiarske pastierske psy a teda aj appenzellera, povzbudil v r. 1906 založenie klubu appenzellského pastierskeho psa. Jeho úlohou bolo toto plemeno zachovať a podporovať v jeho prirodzenosti. Cielený chov začal obligatórnym zápisom šteniat do plemennej knihy pre appenzellov. Pôvodnou oblasťou chovu bolo Appenzellsko, dnes je plemeno chované po celom Švajčiarsku a aj v mnohých ďalších zemiach. Pojem appenzellský salašnícky pes je dnes úplne jasný a plemeno ako také sa od ostatných salašníckych psov jasne odlišuje. Aj keď si appenzeller získal množstvo priaznivcov, je jeho chovná základňa stále obmedzená. Iba cieľavedomým a zodpovedným chovom sa zachovajú a prehĺbia jeho mimoriadne prirodzené vlohy.

         chýbajúci pohlavný bimorfizmus,

         príliš malý alebo veľký,

         veľmi dlhý alebo neharmonicky stavaný,

         príliš ťažká alebo ľahká hlava,

         guľaté temeno,

         príliš výrazný čelový sklon,

         príliš dlhá, krátka, tenká alebo špicatá papuľa alebo rímsky nos,

         príliš vyvinuté pysky,

         chýbanie viac ako jednej P1,

         predhryz alebo podhryz,

         príliš vystupujúce líca,

         okrúhle, vypúlené alebo príliš svetlé oči,

         entropium alebo ektropium,

         príliš malé, veľké, odstávajúce alebo príliš vysoko alebo nízko nasadené uši,

         mäkký a kaprí chrbát alebo prestavané kríže

         vtiahnuté brucho,

         plochý alebo súdkovitý hrudník, chýbajúce predhrudie, krátka hrudná kosť,

         mäkké nadprstia,

         podlhovasté zajačie labky, roztiahnuté prsty,

         vytočené lakte,

         nedostatočné zauhlenie končatín,

         kravský postoj,

         kosákovitý chvost,

         nekorektný pohyb, napr. krátky krok, strnulý, úzky pri zemi, križovanie,

         chyby kresby: čierne bodky v bielej, prerušená lysinka, široký, neprerušený biely golier, výrazne nad nadprstia siahajúce biele čižmičky, chýbajúca biela na labkách a na konci chvosta,

         povahová slabosť, nedostatok temperamentu, agresivita.

Vylučujúce chyby:

         modré alebo sklené oči,

         jednoznačne ovisnutý alebo kýpťovitý chvost,

         chýbajúca trojfarebnosť,

         iná farba ako čierna alebo havanská hnedá.

Poznámka: psy musia mať obidva normálne vyvinuté semenníky úplne zostúpené v miešku.